V tom čase sa Martin pripravoval na motokrosovú súťaž a usilovne trénoval. Na jednom tréningu v Prešove odjazdil svojich zvyčajných dvanásť kôl a dal si krátku pauzu. Telefonovali mu kamaráti z Košíc a prehovorili ho, aby na nich počkal. Martin sa rozhodol, že počká, a aby si skrátil čakanie, povedal si, že si odjazdí ešte zopár kôl. Hneď v prvom kole však dostal neznesiteľný kŕč do rúk a kvôli nemu nedokázal znížiť vysokú rýchlosť svojho stroja. Rampa ho vystrelila prudko do vzduchu, kŕče povolili, ale ruky pustili motorku a Martin padal. Dopadol na motocykel a nezvratne si poškodil miechu. Dodnes si všetko z osudného pádu pamätá, ako chcel vstať a nešlo to, húkajúcu sanitku, aj to, ako sanitka cúvala celú večnosť, kým sa objavil lekár a vodič. Nasledujúcich 48 hodín života má vymazaných z pamäti. Bol prevezený do prešovskej nemocnice a priatelia mu vybavili prevoz do Košíc, kde ho nakoniec operovali. Martin sa snažil dozvedieť, čo s ním bude, ale dostávalo sa mu len diplomatických odpovedí a nikto mu nechcel povedať pravdu. S výnimkou jedného primára košickej nemocnice, ktorý mu oznámil, že by si mal začať zvykať na skutočnosť, že už nikdy nebude chodiť. Martin sa naňho vtedy hneval, dnes už však vie, že lekár sa snažil byť úprimný. V nemocnici strávil tri mesiace vo vysokých horúčkach, ktoré sa nedarilo znížiť. Martinovo telo mu vypovedalo službu. Bol od hrudníka nadol ochrnutý a vtedy už vedel, že chodiť nebude, že ho budú kŕmiť a bez cudzej pomoci nebude ničoho schopný. Skepsa a narušená psychika zapríčinili horúčku, ktorej telo nezvládalo odolávať. Martin vtedy v poslednej chvíli zaťal zuby a nad horúčkou zvíťazil. V tej chvíli to však bolo len jedno malé bezvýznamné víťazstvo.
Sebadeštrukcia v Kováčovej
Po nejakom čase bol Martin prevezený z nemocnice do Národného rehabilitačného centra Kováčová, kde ho čakalo šesť mesiacov rehabilitácie. Prežíval najhoršie chvíle od úrazu. Neovládal svoje telo, moč ani stolicu. Chcel s takým životom skoncovať, ale ani to sa mu nepodarilo. Ležiaci pacient nemôže len tak vyskočiť z okna, nemôže si ani podrezať žily, alebo požiť smrtiaci kokteil z liekov. Len ležal a modlil sa, aby sa ráno už nezobudil.
V tom čase bola pre Martina najsilnejším motorom jeho rodina. Striedavo ho navštevovali rodičia a priateľka alebo sestra. Neúnavne ho podporovali a vtedajšia Martinova priateľka stála aj za psychickým obratom v jeho živote. Pochopila vážnosť situácie a Martinovi vytkla, že ešte nič neskúsil a už si chce siahnuť na život. Plakal niekoľko hodín tak, že sa až dusil. Ráno sa potom zobudil ako niekto úplne iný. Začal sa zaujímať o cvičenie a intenzívnu rehabilitáciu, zisťoval, kde môže kvalitne posilňovať a pracovať na sebe. Veľmi mu vtedy pomohli ergo pracovníci v tomto rehabilitačnom centre. Po pol roku intenzívnej práce ho pustili domov, a keď sa po čase vrátil na tzv. opakovačku, čiže opakovanú rehabilitáciu, odštartoval svoju športovú kariéru.
Handbike alebo pálka?
Zo všetkých strán počul, že aj na vozíku sa dá plnohodnotne žiť, športovať, fungovať. Športové odvetvia, ktoré Martin robil dovtedy, však neprichádzali do úvahy. V Kováčovej natrafil na svojho súčasného šéfa a hlavne veľkého kamaráta Janka Riapoša. Keď mu Martin rozprával, ako má rád rýchlosť a adrenalín, ponúkol mu handbike. Martin ho vyskúšal, a keď na ňom jazdil v areáli okolo Kováčovej, tešil sa, ako sa po návrate domov pochváli priateľke a rodičom, že našiel šport, ktorý ho uchvátil. Narazil však na nepochopenie – nikto z rodiny si neželal, aby jazdil na handbiku. Riapoš mu teda ponúkol alternatívu v podobe stolného tenisu, ktorý sám hral. Martin ho, naopak, nehral nikdy, a tak bol spočiatku skeptický. Išiel sa však na tréning aspoň pozrieť. Priviazali mu k ruke pálku a povedali, že v dohľadnom čase, približne za 6-8 rokov, z neho niečo bude. Martin sa z toho vtedy smial. Písal sa rok 2008 a o rok neskôr si už viezol zlatú medailu z majstrovstiev Európy družstiev z talianskeho Janova. No a dnes sa pripravuje už na svoju tretiu paralympiádu v Tokiu.
Dostal sa do kolektívu hráčov pingpongu, ktorí mu pomohli nielen so samotnou hrou, ale najmä ľudsky. Prijali ho medzi seba takého, aký bol, a dodnes sú tieto priateľské putá veľmi pevné. Aj Martinov otec, rekreačný hráč stolného tenisu, pomáhal budovať jeho novú športovú kariéru. Kúpili si domov stôl a trénovali. Po úspechu na majstrovstvách Európy nasledovala zlatá medaila na majstrovstvách sveta družstiev a zlato z olympiády v Londýne. Do chvíle, než Martin začal na vozíčku so športom, neustále sa trápil otázkou, prečo sa to stalo práve jemu. Prečo práve on, ktorý nikdy nikomu neublížil, skončil na invalidnom vozíku. Túto otázku dokázal z jeho hlavy navždy dostať von až šport, ktorému znovu úplne prepadol.
Výrobky B. Braun uľahčujú vozičkárom život
Martin sa naplno venoval športovej kariére a dával si čoraz vyššie ciele. K ich naplneniu však potreboval, aby sa jeho zdravotný stav neustále zlepšoval. Musel riešiť napríklad takú bežnú vec, ako je obyčajné močenie. Neustále sa opakujúce uroinfekcie mu nebránili len v bežnom vozičkárskom živote, ale aj v tréningu. Vyskúšal množstvo pomôcok a prípravkov, ale až s výrobkami B. Braun dokázal tieto bariéry prekonať. Ako sám tvrdí, sila výrobkov B. Braun je v ich jednoduchosti a fungujú úplne fantasticky. Ponúkol ich na vyskúšanie svojim kamarátom na vozíku a všetci boli viac než spokojní. Martin sa preto stal ambasádorom B. Braun a ďalej propaguje výrobky pre ľahší život vozičkárov. Ako úspešný hráč a reprezentant v pingpongu tiež veľa cestuje a vzdialenosti, ktoré je občas nútený prekonať, sa pohybujú rádovo v desiatkach hodín. Na dlhé lety má okrem kvalitných výrobkov B. Braun aj vlastnú metódu, ako prekonať potrebu ísť na toaletu. Na turnaje, ktoré sa konajú do 1 500 kilometrov, chodí autom, ale keď cestuje napríklad do Ázie, musí využiť lietadlo. Zhruba štyri dni pred takou ďalekou cestou Martin radikálne upravuje stravu, obmedzuje príjem vlákniny a sústredí sa len na suchú stravu.
Okrem pingpongu sa Martin venuje aj svojej celoživotnej vášni – automobilom. Predáva pneumatiky a disky, a keďže má veľmi rád technické veci, vymýšľa zlepšovacie návrhy pre vozičkárov. Stolný tenis zostáva jeho hlavnou pracovnou náplňou, ale lásky k adrenalínu sa nezbavil. Kúpil si štvorkolku, na ktorej sa preháňa v prírode, a jazdí autom. Zvyšný voľný čas venuje svojej súčasnej priateľke, ktorá ho vo všetkých jeho záujmoch podporuje a motivuje. Priateľka, rodina a jeho súčasní priatelia z radov vozičkárov sú celý jeho svet. Z pôvodného, pred úrazom menami nabitého telefónneho zoznamu mu zostala len hŕstka skutočných priateľov. Martin to však neľutuje, spoznal, že naozajstní priatelia vás v ťažkých časoch neopúšťajú a že dnes má už len takých, ktorí ho berú a rešpektujú so všetkým, čo k nemu patrí.