Vo chvíli, keď sa z Moniky stala školáčka, nastali ťažkosti
Nikto z riaditeľov základných škôl v Trenčíne, odkiaľ Monika pochádza, nechcel vo svojej škole postihnuté dieťa. Síce milo, ale s poriadnou dávkou dešpektu ju odkazovali na špeciálnu školu pre postihnutých v Bratislave. Predstava, že Monika bude nútená tráviť čas mimo školy na internáte, bola pre jej rodičov nemysliteľná. Nakoniec riaditeľka jednej trenčianskej základnej školy povolila a Monika mohla začať navštevovať základnú školu v mieste bydliska. Spočiatku mala triedu na prízemí budovy, ale postupne sa presťahovala na poschodie.
Učebňa na poschodí základnej školy nebola tou najväčšou výzvou
Rodičia v snahe pomôcť škole získať schodolez založili občianske združenie a potrebné peniaze zaobstarali. Firma, ktorá mala projekt schodolezu realizovať, však peniaze spreneverila, a tak boli všetci znovu na začiatku. Vedenie školy urobilo aspoň niektoré opatrenia, ktoré pomáhali Monike „normálne“ navštevovať školu, ako je bezbariérové WC alebo asistent učiteľa. Po čase sa podarilo spreneverené peniaze aspoň čiastočne vysúdiť naspäť a škola za ne vybudovala výťah, ktorý odvtedy poslúžil už nejednému postihnutému študentovi. Monika bola vzornou žiačkou, a keď základnú školu opúšťala, pani riaditeľka vyhlásila, že by si veľmi želala mať viac takých študentov. Aj napriek tomu, že Monika vzorne študovala, boj o stredoškolské vzdelanie bol podobný tomu, ktorý zvádzala v prvej triede základnej školy. Riaditeľ trenčianskeho gymnázia, kam sa hlásila, jednoznačne odmietol prijať postihnutú študentku. Monika začala navštevovať Obchodnú akadémiu v Trenčíne, kde sa stretla s milým prijatím nielen zo strany učiteľského zboru, ale aj spolužiakov, ktorí sa jej snažili štúdium po pohybovej stránke všemožne uľahčiť.
Nielen vynikajúca študentka, ale aj bravúrna hudobníčka
Do pamäti obchodnej akadémie sa nezapísala len ako vynikajúca študentka s hendikepom, ale aj ako výborná hudobníčka. So štyrmi spolužiakmi založila pop-rockovú skupinu C Double BB. Hrala na klávesy, a to nielen pre uši spolužiakov a rodiny. Už vtedy s kapelou vystupovala na trenčianskom Námestí Mieru, ktoré bolo zaplnené divákmi. Hudba je dodnes jej sprievodcom aj napriek tomu, že, ako sama hovorí, genetické predpoklady na ňu nemá. Nikto z jej rodiny sa hudbe nevenuje, a preto Monika so zveličením dodáva, že je zrejme adoptovaná. Po skončení strednej školy sa vrhla na vysokoškolské štúdium, najprv v Žiline a potom v Olomouci, kde získala magisterský titul odbore učiteľstvo anglického jazyka, literatúry a hudobného umenia. Zároveň študovala na súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch, ale momentálne štúdium prerušila. Niet divu – je taká činorodá, že svoje aktivity musí plánovať takmer na minúty. Len na upresnenie – hrá na klávesy v hudobnej skupine Gladiator Revival, učí angličtinu na základnej škole, učí na klavír v hudobnej škole, a navyše je zamestnaná v obchodnej firme.
Špeciálny klavír vyvinutý v laboratóriu VUT
Hra na klavír (klávesy) ju napĺňa a napriek tomu, že sa v detstve venovala aj hre na zobcovú flautu alebo gitaru, klavír nakoniec zvíťazil na plnej čiare. Monika však mala problém s tým, že nemohla ovládať klavírne pedále, bez ktorých nie je možné predĺžiť niektoré tóny, čo hudba určitých historických období doslova vyžaduje. Keď verejne vystupovala s hrou na klavír, stláčali jej pedále kamaráti, iná možnosť nebola. Po čase jej napadlo osloviť niektorú univerzitu alebo technické pracovisko s nápadom, či by nebolo možné navrhnúť ovládanie pedálov inak ako nohami. Jej pátranie trvalo zhruba tri mesiace, kým našla svojich spasiteľov v Mechanickom laboratóriu Vysokého učenia technického v Brne. Vývoj jej nápadu trval osem mesiacov, ale so skvelým výsledkom. Podarilo sa vyvinúť zariadenie, ktoré reaguje na pohyb Monikinej hlavy. Tento snímač, ktorý sníma pozíciu hlavy hráča a podľa toho vysiela príslušný signál na stlačenie pedála, jej pracovníci laboratória vytvorili „priamo na telo”. Tým sa Monike hudobný svet doširoka otvoril a rozhodla sa hudbe venovať profesionálne.
Hudba a streľba sa zdajú byť veľmi vzdialené, ale aj tá je Monikinou vášňou. S priateľom Martinom sa zoznámila práve v kasárňach, kam chodila pomáhať ako dobrovoľníčka, a streľba z rôznych druhov zbraní sa stala jej ďalšou životnou vášňou. Patrí k nej aj lukostreľba, ale v ruke už držala aj guľomet a z malorážky strieľa bežne, má dokonca zbrojný preukaz. Na rozdiel od hudobných génov, tie vojenské zdedila po svojom oteckovi, ktorý bol profesionálnym vojakom.
Miluje cestovanie a vozík pre ňu určite nie je hendikepom
Okrem všetkých ostatných aktivít Monika aj veľmi rada cestuje a sama sebe dáva rôzne adrenalínové výzvy. Krajinou jej srdca sa stalo Anglicko, kam pravidelne vyráža za kamarátom relaxovať do Doveru. Miestne biele skaly s pobrežím Francúzska v pozadí jej učarovali. Trávi tu hodiny rozjímaním a považuje to za absolútny únik z reality a stresu všedného života. Hoci už mnohé krajiny navštívila a má veľa priateľov po celom svete, ďalších plánov sa nevzdáva. Chystá sa do Švédska, Škótska, ale aj zámorská Kanada je pre ňu veľkým lákadlom.
Vie, že raz skočí s padákom
Monika má zoznam vecí, ktoré musí v živote stihnúť. Niektoré z nich si už splnila, ako je napríklad tetovanie, jazda na koni alebo let vyhliadkovým lietadlom. Ďalšie úžasné veci však na svoju realizáciu ešte len čakajú. Patrí sem napríklad zoskok s padákom, čo veľa jej priateľov považuje s ohľadom na Monikinu diagnózu za nemysliteľné. Ale ako hovorí sama Monika: „Viem, že to nie je jednoduché, ale aj keby som si tento sen mala splniť na vozičkárskom dôchodku, verím, že raz to vyjde a bude to úplne úžasný, nezabudnuteľný pocit. V tej chvíli viete viac ako ktokoľvek iný, že môžete žiť celkom naplno!“
Monika sa aj napriek svojmu neľahkému hendikepu snaží, za čo ju štát odmenil tým, že jej odobral všetky finančné príspevky
Málokto je taký akčný ako táto mladá ambasádorka projektu B. Braun pre život, slečna Monika Velacková. Zo svojho hendikepu si viac než čokoľvek iné robí žarty. Len keby k nej aj štátny sociálny systém bol naklonený tak, ako je často naklonený k ľuďom, ktorí nič nerobia a len štát vyciciavajú, bolo by všetko v najlepšom poriadku. Monika sa aj napriek svojmu neľahkému hendikepu snaží, za čo ju štát odmenil tým, že jej odobral všetky finančné príspevky na kompenzáciu sociálnych následkov zdravotného postihnutia. Túto skutočnosť podložil argumentom, že slečna Velacková, ktorá predtým pracovala ako asistentka v obchodnej firme, zarobila takmer päťnásobok životného minima, tak aká kompenzácia. Nikoho nezaujíma skutočnosť, že väčšina peňazí ide na lieky a kompenzačné pomôcky. Monika je veľká optimistka a srší obrovským množstvom až nákazlivej energie, ale táto téma ju zraňuje. Za krajne demotivujúce a nespravodlivé považuje to, že príspevky nedostávajú ľudia, ktorí sa snažia s nepriaznivým osudom bojovať a nepoddávať sa mu, a dostávajú ich tí, ktorí sa nesnažia vôbec. Monika však ani v tomto prípade neskladá zbrane a bojuje o životné šťastie svojou vlastnou usilovnosťou a energiou. Na Slovensku sa stala súčasťou projektu Nezastaviteľní, ktorého cieľom je zbierať peniaze na nákup športových pomôcok pre postihnutých športovcov. Vďaka tomu získala kvalitný luk, ktorý je individuálne upravovaný pre potreby každého lukostrelca.
Obklopená priateľmi a ľuďmi, ktorí ju podporujú, sa naďalej venuje všetkému, čo ju baví a napĺňa. Dnes už len učí v umeleckej škole a zakladá si svoje malé vzdelávacie centrum. Plánuje adrenalínové výzvy, cestuje, strieľa, hrá na klavír a žije krásny plnohodnotný život, aj keď „len“ z invalidného vozíka.
